Tento príspevok píšem pod dojmom toho, čo sa deje v našej krajine a jej širšom okolí, a má na nás a našu budúcnosť výrazný vplyv.
Zhrnutie pre minimalistov, zaneprázdnených a lenivých nájdete ako obvykle na konci.
Čo je pravda? Skúsme najprv slovník – nájdeme tri hlavné významy:
- zhoda poznania al. tvrdenia so skutočnosťou
- správne zmýšľanie, správny názor
- pravdivá skutočnosť
Pozrime sa na ne bližšie. V prvom a treťom význame je indikátorom pravdy skutočnosť (realita). Čo však je skutočnosť? Kto to definuje? Možno si poviete, že žiadne definície netreba – jednoducho ‘pozriem sa a vidím ju’. Teda skutočnosť je potom to, čo vnímame našimi zmyslami? Lenže to, čo naše zmysly sprostredkujú mozgu je len veľmi zjednodušený a nepresný obraz skutočnosti. Navyše je to vždy “skutočnosť” z nášho uhla pohľadu. Nikto iný ju nevidí presne rovnako. Pre každého je teda skutočnosť individualizovaný subjektívny obraz seba samého a sveta s ohraničenou mierou detailu. Každý má v hlave svoju verziu skutočnosti a tým aj svoju “pravdu”.
Ak sa na skutočnosť pozeráme z podobného uhla pohľadu (rovnaký nie je nikdy), dokážeme sa ešte celkom dobre zhodnúť – napr. na tom, ako vyzerá mesiac či slnko, ktoré sú dosť ďaleko na to, aby mierne rozdiely v uhle pri pohľade zo Zeme nehrali podstatnú úlohu. Zhoda je však tým menšia, čím sú uhly pohľadu rozdielnejšie. Napr. ktorá strana mesiaca je tmavá pri pohľadoch zo Zeme a z Marsu /v tomto príklade ide doslovne o fyzický uhol pohľadu, všeobecne je to myslené ako spôsob vnímania/.
Takže pravda je z princípu jej vnímania subjektívna a platná len v určitej situácii, za určitých podmienok. Keďže všetko okolo nás sa stále mení, sú tieto podmienky dočasné a teda aj pravda je dočasná.
Veľmi zaujímavý a pre ľudstvo priliehavý je druhý význam slova pravda. Jednak hovorí, že pravda je (len) názor či zmýšľanie. A zároveň, že to musí byť ten ‘správny’ názor. Stačí už len stanoviť ako sa rozlišuje správne od nesprávneho a všetko je jasné. Našťastie ľudstvo pozná viaceré v praxi overené metódy ako určiť čo je správne:
- určí to ten, kto má ‘ najväčšiu palicu’ …a kto by nesúhlasil, dostane tou palicou
- určia to tí, ktorých ostatní považujú za dôveryhodných, (napr. za odborné autority)
- vytvorí sa teória, ktorá to zadefinuje a potom sa jej autori snažia získať stúpencov
- ‘správny názor’ sa (v médiách) opakuje tak často a tak dlho, kým sa ho nepodarí implantovať väčšine publika
- správne je to, čo si myslí väčšina (viď. predchádzajúci bod)
- dohodou/konsenzom sa určí, čo bude v danej skupine považované za správne (subjektívna dohoda sa v rámci skupiny objektivizuje a označí za normu)
Často teda väčšina ľudí preberá názor väčšiny. Už na prvý pohľad je toto tvrdenie logický nezmysel a jasne ukazuje, že „názor väčšiny“ treba správne pomenovať ako názor úspešne implementovaný do dostatočne veľkej časti väčšiny. Napríklad cez jeho monopolizovanie a opakovanie v mienkotvorných médiách, ktoré naoko vytvárajú dojem rôznosti, hoci sú napojené na rovnaký zdroj a reprezentujú tie isté záujmy. Je síce možné – aspoň zatiaľ – porovnať informácie s alternatívnymi zdrojmi, ale to už chce trochu viac námahy a je oveľa pohodlnejšie plávať s prúdom a nestarať sa, či o sto metrov náhodou nekončí vodopádom.
Navyše „hlásači skutočnej pravdy“ označujú každú inú pravdu za lož, konšpiráciu, hoax či propagandu. Logicky, veď skutočná pravda predsa môže byť len jedna a žiadnu konkurenciu neznesie. O pravde sa predsa nediskutuje, či? Nerodí sa objektívnejšia pravda práve naopak skôr v diskusii rôznych uhlov pohľadu? Pre klamárov a dogmatikov sú otvorená férová diskusia a argumentácia najväčším nepriateľom a bránia sa im za každú cenu. Oni milujú iba jednonázorovú „diskusiu“, kde sa všetci zúčastnení v bezpečnej a nekonkurenčnej atmosfére navzájom utvrdzujú vo svojej „jedinej správnej pravde“.
Ak naša pravda je len názor, má zmysel všímať si ako sme k nemu dospeli. Vlastnými skúsenosťami, vyhodnocovaním informácií z rôznych zdrojov (naozaj rôznych, nielen zdanlivo) alebo len sledovaním mienkotvorných médií v nedávnom období? Presvedčiť ľudí v princípe o akejkoľvek „pravde“ totiž dnes nie je vôbec také ťažké. Pre ilustráciu si pozrite experiment v totmo videu (v ruštine s anglickými titulkami).
Prekvapilo vás to ? Použité metódy psychickej manipulácie sú vcelku jednoduché, no ako vidno aj veľmi účinné. Môžete si predstaviť akú silu má ich prepojenie s ovládaním médií a sociálnych sietí.
Považujete “svoju pravdu” za niečo viac, než len váš subjektívny názor?
Buďte opatrní. Obzvlášť ak cítite „spravodlivý“ hned či nepriateľstvo voči ľuďom s iným názorom.
A ak si nebodaj myslíte, že vaša “pravda” je jediná správna, absolútna a neotrasiteľná, môžete byť na spoľahlivej ‘ceste do pekla’. Tí, čo si to o sebe mysleli, spáchali nie raz v histórii ľudstva tie najväčšie zverstvá. Nie nadarmo sa hovorí, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami (vychádzajúcimi zo svojej „neotrasiteľnej pravdy“).
/Pre úplnosť podotknem, že medzi nami existuje neveľký počet ľudských bytostí, ktoré sa prostredníctvom pre nás neznámych až nepredstaviteľných metód vnímania a úrovní vedomia dokážu aspoň priblížiť k absolútnej pravde. Buďte si však istí, že o nej nepotrebujú a nebudú nikoho presviedčať. Je tiež veľmi nepravdepodobné, že by čítali tento blog (alebo ktorýkoľvek iný) a tento príspevok nie je určený im./
Zhrnutie pre minimalistov
- pravda v bežnom ľudskom vnímaní je subjektívna a dočasná, je to názor platný v individualizovanej realite za určitých podmienok
- implementovať takmer akýkoľvek názor jednotlivcovi je pri použití správnych metód pomerne jednoduché (u detí triviálne)
… a každá väčšina sa skladá z jednotlivcov - ak považujete svoj názor za absolútnu a jedinú pravdu, ste na nebezpečnej ceste
- ak dokážete vnímať absolútnu pravdu a nejako ste sem zablúdili, východ je cez X vpravo hore
